S Romanou sa poznáme ešte z gymnázia. O jej diagnóze som sa však dozvedela úplnou náhodou pri stretnutí sa v nemocnici, keď som sa jej spýtala čo tam robí. Čakala som odpoveď ako : „bola som na preventívnej prehliadke” alebo „ mám chrípku.” No jej odpoveďou mi doslova vyrazila dych. „Bola som na psychiatrii!”
U Romany bol spúšťačom jej depresií náhle úmrtie babičky. Akoby prestala komunikovať s okolitým svetom a uzavrela sa do seba. Všetko si kládla za vinu, alebo obviňovala druhých ľudí z jej okolia z chýb, za ktoré nemohol nikto. Celý jeden víkend rozprávala z cesty a odmietala jedlo. Rodičia sa o ňu začali báť a tak s ňou zašli na ARO do miestnej nemocnice. Mali totiž podozrenie, že Romane mohol tlačiť na mozog nádor z pred šiestych rokov. Doktori jej predpísali lieky na spanie, keďže už tri dni nespala a samozrejme, poslali ju na EEG aby vyvrátili podozrenie jej rodičov.
Romane však lieky nezabrali a tak v marci 2009 bola Romana prijatá na psychiatrické oddelenie v Nitre s diagnózou zvanou akútna psychóza, teda náhla zmena psychického stavu. Ako tvrdí Romana, netušila na akom oddelení sa nachádza a všetko pripisovala tomu, že odmietala prijímať akékoľvek jedlo. Na príjme jej spravili všetky vyšetrenia od odberov krvi až po rőntgen chrbtice. Prvé štyri dni jej k spánku dopomáhali injekciami a potom prešli na , ako tvrdí Romana, príliš silné lieky.„Každé ráno sme mali vizitu a dvakrát do týždňa primársku,” hovorí Romana. Ona však maa potrebu rozprávať sa dlhšie ako len pár minút s lekárom na vizite.„Keď som psychologičke začala hovoriť o tom ako mi zomrela babička, celé telo mi stŕplo, vyschlo mi v hrdle a nedokázala som zrazu nič povedať,” opisuje. Lekári tento stav pripisovali silným liekom a tak jej museli znížiť dávky. „ Najhoršie bolo, keď prišli naši a ja som mala prevrátené bielka a nič som nevidela. Len ma tam priniesli a rozprávala som sa s nimi.” Aj tento stav Romana aj lekári pripisovali píliš silným liekom
Po určitom čase Romana konečne mohla vyjsť na vzduch, hoci len v skupinkách. Neskôr už chodila aj sama, samozrejme, len po areáli psychiatrickej liečebne. Práve na vychádzke sa dozvedela, kde sa vlastne nachádza. Na otázku, či sa to tu dalo vydržať, Romana odpovedala s úsmevom: „ Ale jasné. Po čase nás zoraďovali do ERGO- terapií, čo boli ručné práce, alebo sme sa rozprávali na skupinových terapiách. Neskôr som to už brala ako oddych.”
Najhoršie podľa Romany bol prvý návrat domov na priepustku. „Cítila som sa ako v bubline. Okolo mňa bolo veľa ľudí. Ešte ťažšie však bolo vrátiť sa tam,” spomína.
Podľa Romaniných slov, človek tu musí stráviť najmenej tri týždne. Aj po návrate domov však musí ešte tri roky užívať lieky. U Romany sú to antidepresíva a antipsychotiká. Raz do mesiaca musí absolvovať povinnú návštevu psychiatričky.
Romana si uvedomuje ,že musí ísť ďalej. Dúfa, že aj v jej prípade bude platiť, že čas je najlepší lekár. „ Nepriala by som to nikomu zažiť, no beriem to ako životnú skúsenosť.”